Môj prvý nadpis, v ktorom si nie som istý, či som ho napísal správne. A to mám korene z Lučenca, čiže jedno maďarské slovíčko by mi nemuselo robiť problémy. Nosnou myšlienkou tohto článku je ale slovenský basketbal, a tak končím s jazykovým okienkom a poď ho pod deravé koše.
Vyvrcholila finálová séria SBL
Máme za sebou prvý ročník Slovenskej basketbalovej ligy a môžem povedať, že dopadol nad očakávania. Dávnejšie som v rozhovore pre jeden basketbalový portál uviedol, že kľúčovým faktorom úspechu bude získanie kvalitného generálneho sponzora. To sa kompetentným podarilo, no priznám sa, že by som privítal väčšiu informovanosť o konkrétnych krokoch, ktorými generálny partner podporuje samotnú súťaž. Za prvý rok spoločnej práce si všetci zainteresovaní zaslúžia obdiv. Pevne verím, že aj v hlavnom meste sa niektorí jedinci odosobnia a nebudú závidieť, že niektoré záležitosti fungujú na vysokej úrovni aj bez ich predimenzovaných rozpočtov a prázdnu slamu mlátiacich kecov.
Posledný finálový zápas v Prievidzi bol veľkolepý a hoci som fanúšikom baníkov, treba objektívne priznať, že šport sa opäť ukázal ako jedna z posledných spravodlivých entít tohto sveta. Oba zúčastnené ansámble si zaslúžia absolutórium. Všetci prítomní tvorili komplexný celok, ktorý hral naživo jedno krásne predstavenie.
Čo rozhodlo?
Nie nadarmo sa zvykne hovoriť, že menej je niekedy viac. Komárňanský tréner dával v celej sérii priestor menšiemu počtu hráčov než tréner Prievidze. V poslednom zápase tak mala byť fyzická sila na strane domácich. Ak zoberieme do úvahy, že jeden z komárňanských hráčov hral celý druhý polčas krívajúci, tak Prievidžania si mohli z Komárna urobiť v druhom polčase trhací kalendár. Už to chvíľu aj vyzeralo, že sa im to podarí, no hráči a tréneri nie sú stroje, ale omylní ľudia, ktorých psychika je zradnejšia ako jazda v Thajsku bez gumy. Komárno zvládlo zápas psychicky lepšie a potvrdilo paradox celej série. Družstvo, ktoré malo papierovú výhodu a malo byť uvoľnenejšie, si zo svojej výhody spravilo psychický blok. Prievidzi v rozhodujúcom zápase chýbal strelecký líder. Tí, od ktorých sa najviac čakalo, že budú bodovať, dali dokopy žalostných jedenásť bodov. Pod streleckú mizériu domácich sa ale nepodpísala výborná obrana Komárna. Tá práveže mnohokrát banálne zlyhávala a Prievidžania mali príliš mnoho voľných striel, ktoré nedokázali premeniť. Obrana baníkov pracovala naopak na vysokej úrovni. Prečo potom neplatilo motto o tom, že obrana vyhráva tituly? Pätica Prievidžanov bránila a spolupracovala na takej úrovni, že to každého jedného stálo veľmi veľa mentálnych a fyzických síl, ktoré potom hráči postrádali v útočných fázach duelu. Samotný prechod do protiútoku bol v komárňanskom prípade rýchlejší, jednoduchší a v konečnom dôsledku omnoho efektívnejší. Veľmi veľa sa hovorilo o tom, že stretnutie rozhodol Bannister, že je to hráč o niekoľko levelov vyššie nad ostatnými. V žiadnom prípade nechcem znevažovať jeho kvality, no nad ostatnými nevynikal v tomto stretnutí svojou výnimočnosťou, ale tým, že mu to Prievidžania v zlomových momentoch neskutočne uľahčili. Ak je niekto vynikajúci strelec za tri body, tak ako je možné, že brániaci hráč ho pri prvom pokuse bráni na perimetri bez výraznejšieho tlaku. Presne taký bol vstup do zápasu pre Bannistera, na ktorého prvý trojkový pokus sa Zadnik len pozeral, hoc mu pri minimálnom vynaložení snahy mohol situáciu značne skomplikovať. Celý tím Prievidze ubránil Bannistera na dvadsaťpäť bodov, pričom do toho dali neskutočné množstvo energie. Čo by sa stalo, ak by Bannisterovi “dovolili” nahádzať si štyridsiatku a ušetrenú energiu využili v útoku? To už je teraz úplne nepodstatné a po vojne je každý generál. Tréner Krajnovič má za svoje basketbalové kvality u mňa neskutočný obdiv. Pripravil svoje družstvo výborne, odviedol prácu ako najlepšie vedel, no v športe to niekedy nestačí. Sklamania sú súčasťou športového života a tých najlepších posunú v konečnom dôsledku vpred.
Slovenskí frajeri
V slovenskej lige hrá málo Slovákov. Táto otrepaná fráza z úst zakomplexovaných trénerov mi už pekne lezie na nervy. Hrá ich tam presne toľko, koľko sme ich dokázali vychovať. Prečo “sme”? Lebo aj ja som už tréner. Síce veľmi krátko, ale dokážem si nasypať popol na hlavu. To zväčša pomáha viac než vyplakávanie, že v basketbale chýbajú financie. Priemerný slovenský tréner sa pozná podľa dvoch atribútov. Vyplakáva a nadáva na rozhodcov. Keď si ale všimne, že v lige chýbajú slovenskí hráči, prečo potom nepovie, kde sú slovenskí tréneri? Peniaze v našej krajine nechýbajú len basketbalu. Postráda ich zdravotníctvo, školstvo a tisíce subjektov a domácností. Najsmutnejšie na tom všetkom sú práve tie domácnosti. Zásadným problémom spoločnosti je ale to, že peňazí v krajine máme dosť, no neskutočne sa kradnú. Kým si nevyriešime tento celonárodný problém, tak patričný pomer financií pre basketbal nezískame nikdy. Napriek nelichotivej situácii som v sobotu v Prievidzi videl štyroch slovenských frajerov. Vlado Hovaňák, Marek Jašš, Mišo Baťka a Mišo Maslík. Plnohodnotne zasiahli do zápasu a veľmi dôstojne si zastali svoju úlohu. V čom sú iní od tých, ktorí to nedotiahli tak ďaleko? V tom, že nekecali, nenariekali, nesťažovali sa, makali a pri svojej výchove mali jedno veľké šťastie na ľudí, ktorí z nich nerobili len basketbalové stroje, ale vštepovali do nich patričnú dávku človečiny.
